Spomienky jedného honvéda
Všetko sa to začalo v šesťatridsiatom roku, keď ma náš prednosta stanice jedného marcového dňa poslal do novozámockého rušňového depa ako výpomoc pri oprave mašiny radu M120 – na ktoré som bol vyškolený.
Pri vystupovaní z vlaku na stanici v Nových Zámkoch – alebo ako sa tam hovorilo Érsekújvár-i - som zazrel mladú ženu ktorá mávala mojim smerom... Až neskôr som zistil, že vtedy odprevádzala svoju mamu.
Viac o tom netreba hovoriť, snáď len to, že moje návštevy v Nových Zámkoch boli čoraz častejšie - a už vôbec nie pracovné - až som koncom roku 1937 požiadal nášho prednostu o preloženie do Nových Zámkov natrvalo.
Potom prišiel nešťastný to rok 1938 a ja som sa ako mladoženáč, navyše budúci otec chtiac-nechtiac stal občanom Maďarska. Keď vypuklo vojnové besnenie, náš vedúci nás chlapov vždy upokojoval, že nás si vziať nenechá a tak aj bolo. Vždy nás úspešne vyreklamoval ako nevyhnutných pre železnicu, ale bolo na ňom badať, že to bolo čoraz ťažšie a ťažšie...
Toho čoho som sa najviac obával sa nakoniec stalo krutou realitou na jar roku 1944... Jedného dňa som sa vrátil domov z roboty a pri stole som našiel moju ženu Krisztinu ktorá mi s plačom ukazovala na stôl, kde ležalo rekomando z vojenskej správy... Sadol som si za stôl a nevedel som povedať ani slovo. Tých pár dní, než som narukoval ubehlo rýchlejšie než voda. Nikdy nezabudnem na svoje dve malé deti ktoré mi na stanici vo svojej detskej nevedomosti a nevinnosti kývali a s úsmevom na mňa volali „api a skoro sa nám vráť“ Vtedy som si povedal, že práve kvôli nim a len nim sa zabiť nenechám....
Základný výcvik som absolvoval v Užhorode a po jeho ukončení ma pridelili k jednotke alhadnagy-ho Fügediho. Tento chlap, aj keď Maďar ako repa, sa mi vždy, keď som nerozumel, (čo sa stávalo dosť často) snažil lámanou Slovenčinou vysvetliť aspoň pár slov... Nevedel som kde sa slovensky naučil, až neskôr som sa dozvedel, že pochádza z „felvidéken“ časti Komárom... Aj na chlapov z našej čaty som mal šťastie, pretože väčšina z nich pochádzala z území, ktoré boli pripojené k Maďarsku v roku 1938. Na moje šťastie boli normálni a prijali ma medzi seba a pomohli mi prekonať ťažké začiatky. Dodnes s úsmevom spomínam na naše rozhovory – určite museli občas vyzerať veľmi komicky, pretože to bola jedinečná zmes Maďarčiny a Slovenčiny...
Aj keď nasadení v prvej línii, vždy sa nám podarilo ostať uchránení toho najhoršieho, ale to sa malo zmeniť na jari roku 1945. Maďarská armáda bola vtedy už len tieňom svojej slávy zo začiatku vojny a nedôvera Nemcov voči nám vyvrcholila tým, že naše jednotky už nepôsobili samostatne a boli po častiach prideľované k jednotkám nemeckým...
Tak ako sa to stalo aj našej čate. Pridelili nás k nemeckej 7. rote 587. pluku. Ich veliteľ nám ale očividne nedôveroval a poveroval nás zväčša strážnymi úlohami. Nikto z nás však neprotestoval – zostávali sme tak stále relatívne v bezpečí. Aj keď postupom času sme mali pocit, že žijeme ako netopiere – v noci strážime a cez deň spíme... No vždy lepšie ako si nechať odstreliť gebuľu tam niekde vpredu.
Ani nemecká armáda už nebola tou nablýskanou armádou mašírujúcou stále vpred. Dnes sa už skladala z niekoľkých ostrieľaných veteránov, ktorým sa podarilo zachrániť si kožu a stále mladších a mladších chlapcov, niekedy až detí, často krát len 17-18 ročných. Tí sa však striedali až príliš rýchlo a množstvo z nich neprežilo niekoľko prvých dní.
Onoho dňa sme tak ako vždy večer začali hliadkovať po dedine menom Jalovec. Táto malá dedinka bola kúsok od Liptovského Svätého Mikuláša – a čo najdôležitejšie, ležala na Slovensku, mojej rodnej hrude. Prechádzali sme ju odhora nadol – vtedy s mojím veliteľom tizedes-om Csuportom Tamásom... Všade bolo úplné ticho a tma, akoby sa ani sliepky a mačky neodvážili ozvať.
Vtom sa zrazu k nám začala približovať postava. Vládla mesačná noc a už z niekoľkých metrov sme rozpoznali nemeckého vojaka. Pre istotu sme však stiahli z pliec naše Mannlichery s nasadenými bodákmi a opýtali sa na heslo. Odpoveď bola správna, tak sme sa upokojili úplne. Pred nami stál chudý nemecký vojak, povedal by som, že vekom ešte chlapec.
Ukazuje na mňa a niečo hovorí. O veliteľovi, štábe, hneď, raporte... Moc som mu nerozumel, pochopil som však z jeho rečí, že ma chce asi vidieť sám veliteľ. Pobrali sme sa naspäť na štáb nemeckej jednotky, už pred vchodom sme stretli nášho podporučíka Fügediho. Zahlásil som sa mu a oznámil mu, že ma k sebe zavolal veliteľ Nemcov... Len kývol hlavou, vraj o tom vie a ukázal mi rukou aby som už išiel. Mal pri tom taký čudný výraz v tvári – až mi na chrbte naskočili zimomriavky. Akoby už vtedy tušil, že sa už nikdy neuvidíme.
Prechádzal som tmavou chodbou a po celý čas som rozmýšľal, čo je dôvodom tohto predvolania a čo som vlastne mohol vyviesť...
Pred dverami som sa nadýchol, zaklopal som na dvere a vošiel som do miestnosti a predpisovo som sa postavil do Vigyázz! a po maďarsky som sa zahlásil. Nemecký poručík síce zostal na chvíľu zmätený a po krátkom tichu sa ma opýtal, či rozumiem nemecky. Pokýval som hlavou a rukou som naznačil že „trocha“. Očividne si to však vyložil, že to znamená áno a tak na mňa spustil plynule... „Na hrebeni ma hlavnej línii je nejaký problém, a vraj má málo svojich mužov, sú tam už veľmi dlho, nič nejedli a tak potrebuje niekoho kto by im tam vyniesol trocha jedla „. Toto všetko som si skôr poskladal z tých pár slov, čo som porozumel .
Tento poručík, ktorého sem prevelili len nedávno, vraj ako náhradu za padlého predchádzajúceho veliteľa, vyzeral dosť mlado a vôbec by som sa nečudoval keby bol mladší ako ja. Bol však rázny, a jeho slová pôsobili ostro, rozhodne a jasne. Chvíľami som mal pocit, že má nejaký zvláštny prízvuk, ale rýchlosť jeho prejavu ma hneď vrátili do reality. Čo som si všimol, že na jeho poľnej čiapke bol malý plesnivec – symbol jägrov – tvrdých chlapcov...
Dodnes netuším prečo si vybral práve mňa, veď nás tam bolo viacero. Keby vedel, že pochádzam zo Slovenska, asi by to nespravil. Možno aj preto, že som sa nikde o tom nezmienil – vlastne som na to ani nemal dôvod.
V prvej chvíli ako som sa dozvedel o svojej úlohe zo mňa opadol prvotný strach ale o pár sekúnd neskôr mi došlo, že vlastne pôjdem do prvej línie...
To nie je dobré, to nie je dobré – opakoval som si v duchu. Vtedy som ho vlastne už moc nepočúval, len som sledoval jeho ústa, ktoré stále niečo hovorili, ja som však už vtedy mal uši zaštopľované zvnútra. Vtom sa otvorili dvere a pred poručíka sa postavil jeden z nemeckých vojakov. Čo som si na ňom hneď všimol - na jeho čapici bol tiež „plesnivec“ – ďalší..., pomyslel som si - takže to bol tiež nejaký jäger. Títo chlapi sa na to potrpeli a jasne nám niekedy dávali najavo, čo sú zač.
Prehodili spolu pár slov, poručík ukázal na mňa, potom na neho a ja som pochopil, že ho asi mám nasledovať. Zrazil som podpätky, ale poručík sa v tej chvíli už skláňal nad mapou a niečo do nej zakresľoval, tak som pochopil, že naše stretnutie sa skočilo. Než som sa stihol otočiť, tak už ma ten vojačik strkal smerom von z dverí....
Zašli sme k poľnej kuchyni, ktorá bola umiestnená na nádvorí pred veliteľstvom. Kuchár, ktorý sa okolo nej zvŕtal zrovna nakladal veľkou naberačkou z pariacich sa hrncov jedlo do várnice. V druhej už čakal nachytaný horúci čaj. Spolu s Nemcom, ktorý ukázal na várnice sme si ich nahodili na plecia, každý z nás zobral do ruky svoju pušku a pomalým krokom sme sa vybrali smerom k prvej línii. Podnes ani neviem, čo mal vlastne za hodnosť – mal na sebe prehodenú nejakú svetlohnedú vetrovku, ktorá zakrývala všetky jeho značenia... Kráčali sme opatrne po lúke, či skôr kopci ktorý za dedinou prešiel do dosť prudkého svahu. Podchvíľou sme zastavili a počúvali či sa okolo nás niečo nedeje.
Zrazu sa niekoľko metrov od nás ozval silný lomoz. Obaja sme odistili svoje zbrane a čakali sme. V tej chvíli mi hlavou prebehla myšlienka, čo by sa stalo keby to bol nepriateľ a zajal nás. Čo by sa dialo? Zastrelili by nás? Odviezli by nás do lágra? Skončila by sa pre mňa vojna? Lomoz sa stupňoval, keď v tom zrazu z kríkov vybehla črieda asi 15 diviakov... Prebehli okolo nás a zmizli na druhej strane lúky v kríkoch. Po chvíli zostalo znova ticho a my sme sa pohli smerom k pozíciám.
Na stanovišti veliteľa čaty sme zložili várnice a chvíľu sme oddychovali. Nemci sa o niečom rozprávali, ale príliš som ich nepočúval. V hlave sa mi stále znova a znova vynárali myšlienky čo by sa stalo keby nás zajali... Asi som sa až príliš zamyslel, keď ma Nemec pomykal za rameno. Bol som naspäť... aspoň na chvíľu. Naznačil mi aby som išiel s ním. Stanovište veliteľa čaty bolo od predsunutých postavení ešte niekoľko metrov – tak sme sa opatrne začali približovať. Zase tu boli tie myšlienky, čo by sa stalo keby nás zajali... Boli vytrvalejšie a v podstate som ich už nebol ani schopný odohnať... Videl som sa na veľkom priestranstve za ostnatým drátom...
Spolu s Nemcom sme začali obchádzať jednotlivé pozície v obrannej línii, on sa tých chlapov niečo vypytoval. Na tretej pozícii sme sa trocha zdržali a vec ktorá ma zarazila bola veta o tom, kto je tam, „na druhej strane“ - Československé légie... Žiadny Rusi, boľševici, ktorými nás stále strašili... Na tejto pozícii sme sa zdržali trocha dlhšie a ja som mal tak čas rozmýšľať... Už som myšlienky na zajatie ani neodháňal, skôr som sa prichytil pri predstave ako k nim utekám... V tej chvíli som si spomenul na svoje malé deti, na môj sľub, že sa im vrátim živý... Z víru myšlienok ma znova vytrhol Nemec – ktorý mi ukazoval smerom k ďalším pozíciám. Pochopil som to tak, že mám ísť ďalej sám. Znova sa vrátila tá myšlienka a ja som sa pohol smerom k ďalším predpokladaným pozíciám v obrane. V hlave mi to doslova vrelo a horúčkovito som rozmýšľal ako to mám spraviť... Budú po mne strieľať? budú ma Nemci naháňať? Nezastrelia ma Čechoslováci?
Moje premýšľanie prerušila otázka na heslo... Odpovedal som... A vtedy som si uvedomil, že to musím spraviť teraz alebo nikdy. Lámane so zo seba po nemecky vykoktal „Ich, ersatz, du zu hause...“ Nemec bol očividne nadšený, pochopil som z jeho reči, že už je tu viac ako 8 hodín a má toho naozaj dosť... Ešte som vykoktal „essen – dort bei komandant“ a ukazoval som smerom k veliteľskému stanovisku. Nemec sa pomaly zdvíhal na odchod. Ešte som sa opýtal „bolschewiken wo?“ – a on mi ukázal smerom od nás. Bez ďalších slov mi už len zamával a prikrčený pomaly odchádzal... Našťastie nemal žiadne podozrenie, vidina striedania a teplého jedla bola lákavejšia...
Počkal som ešte zopár minút a potom som si povedal, že teraz je môj čas. Rozbehol som sa ukázaným smerom, a bežal som stále vpred, niekoľkokrát som zakopol a len len že som sa nezvalil, ale bežal som stále vpred. Musím, musím horšie to tam snáď byť nemôže... Čakal som, že sa ozve streľba, nevedel som totiž, kde je ďalšie nemecké postavenie. Aj napriek tomu, že bola mesačná noc a bolo vidieť skoro ako cez deň, všade bolo ticho. Počul som len vlastný dych, ale bežal som stále vpred. Musím, musím, opakoval som si stále...
V tom sa ozvalo hromové „Stůj, kdo tam, stůj nebo střelím... Heslo“ Vtedy som sa zastavil a vedel som, že teraz už nemôžem urobiť žiadnu hlúposť. Bola by chyba teraz sa nechať zastreliť... Vtedy som začal kričať späť – „ Nestrieľajte, nestrieľajte preboha, ja som Slovák, mám už dosť tejto všivej vojny, nechcem sa nechať zabiť za nejakého blázna“ Odhodil som zbraň na zem a kľakol som si s rukami vysoko nad hlavou. Vtedy sa ku mne začali približovať niekoľkí československí vojaci so zbraňami pripravenými k streľbe. Stále nemohli pochopiť, prečo rozprávam slovensky ale mám na sebe maďarskú uniformu a z ich tvárí bolo možné čítať veľké prekvapenie a údiv. Ja som však stále opakoval „nestrieľajte, som Slovák, prebehol som dobrovoľne, už nechcem bojovať“. Na čo ma rýchlo odvliekli do priekopy vedľa cesty, ktorá tvorila prirodzený zákop. Keď som sa zošmykol dovnútra, rozplakal som sa... Vtedy som si začal byť istý, že teraz to už prežijem.
Po chvíli ma už dvaja vojaci s - pre istotu - nasadenými bodákmi odvádzali smerom do dediny Smrečany, kde bolo hlavné veliteľstvo ČSAZ. Tam si ma vzali do parády 2 ostrí chlapci z bezpečnostného oddielu s natiahnutými automatmi, ktorí ma prešacovali od hlavy až k pätám a nenechali mi okrem oblečenia v podstate nič... No nejak mi to nevadilo, myšlienkami som bol doma so svojou rodinou. Než si ma odviedol nejaký veliteľ, dali mi niečo teplé na jedenie, pretože v tej chvíli, keď zo mňa opadlo celé to rozrušenie som vlastne zistil, že už som viac ako 8 hodín nič nejedol... Vtedy mi to prišlo ako to najchutnejšie jedlo môjho života, a nikdy predtým a ani potom mi tak nechutilo ako vtedy a tam.
Keď si ma vo vykúrenej miestnosti pred seba posadil spravodajský dôstojník so svojou zapisovateľkou, začal sa takmer 2 hodinový kolotoč výsluchu. Otázky a odpovede, otázky a odpovede, stále dookola. Meno, hodnosť, číslo, jednotka, odkiaľ som, čo robím v maďarskej uniforme, prečo som prebehol, koľko je tam Nemcov, kde majú pozície, koľko majú munície, koľko majú jedla, aká je morálka... Odpovedal som čo najpresnejšie, pretože ma vtedy už k tej „druhej, bývalej strane“ nič neviazalo... Nemal som dôvod klamať, chcel som proste len zostať nažive a splniť sľub, ktorý som dal svojim deťom. Keď sa výsluch skončil, odviedli ma do malej miestnosti vedľa štábu a kde som na niekoľko dní „našiel“ svoj dočasný domov. Aj keď tam nebolo na zemi nič, ani nábytok, len 4 holé steny, ľahol som si na zem, prikrytý len svojím vatovaným kabátom - prederaveným a trocha zakrvaveným po prechádzajúcom majiteľovi, vymeneným kedysi s jedným Nemcom za kus slaniny - a konečne zaspal...
Nasledujúce dni sa vliekli slimačím tempom. Bol som pod neustálym dozorom, no našťastie si ma tam nechali, ale vedel som, že sa snažia preveriť všetko o mne a hlavne to, čo som pri výsluchu povedal. Po niekoľkých dňoch sa im to zrejme podarilo, pretože ma už tak prísne nestrážili a ja som cítil, že mi ešte síce úplne nedôverujú, ale už aspoň ma nedržia ako väzňa. Po ďalších zopár dňoch to už vyzeralo tak, že so zborom zostanem, síce nie ako plnohodnotný vojak, ale aj v kuchyni bude určite stále čo robiť...Jediné, čo ma však teraz trápi viac než čokoľvek iné je to, ako sa dozvedieť či sú moje deti a žena v poriadku, pretože pred pár dňami sa k nám doniesla informácia, že Nové Zámky boli 2 týždne pred mojím prebehnutím bombardované a zničené americkými lietadlami...
V kútiku duše však viem, že sú v poriadku, pretože inak určite by Pán Boh takto neviedol môj osud, keby nechcel aby som znova so svojou rodinou stretol...
Honvéd Pál Hensély
